Ivan Harman - Pri zemi vďaka ľuďom

O niekoľko týždňov sa naplní Vaše štvorročné obdobie primátora žiliny. Moc a peniaze často zmenia ľudí na nepoznanie. Pripúšťate, že ste sa zmenili?
Asi by som nebol celkom úprimný, keby som tvrdil, že toto obdobie na mne nezanechalo nejaké stopy. Ale podľa toho, že ma ešte zdravia aj ľudia, s ktorými som sa dlhšie nevidel, predpokladám, že som sa nezmenil na nepoznanie. (Smiech) Ale teraz vážne. Myslím, že človek má už v sebe zakódované danosti, ktoré môžu ovplyvniť, ako sa v určitej novej situácii zachová. Viac extrovertná povaha, človek, ktorý sa rád predvádza – a nemyslím to teraz nijako negatívne – má možno väčší sklon nechať sa opiť mocou, ako človek, ktorý sa cíti lepšie, keď nie je stredobodom pozornosti. Myslím si, že patrím povahovo skôr do tej druhej skupiny. Mňa post primátora drží viac pri zemi ako v oblakoch. Vážnosť problémov, pocit zodpovednosti za veci, ktoré nie je v mojej moci vyriešiť tak, ako by som chcel, vo mne skôr vyvolávajú pocit pokory. Naučiť sa žiť s tým, že Vás často, a aj verejne, obviňujú za veci, s ktorými nemáte nič spoločné, nie je vôbec jednoduché. Aj keď sa vám veľa vecí podarí, eufóriu z toho často prehluší jeden nevyriešený problém.

Ani Vaši najbližší Vám nevyčítajú, že ste sa zmenili?
Nie. To je asi moje najväčšie šťastie a opora zároveň – porozumenie mojej manželky a detí, ktoré mi robia radosť. Minimálne syn je už vo veku, kedy sa nezriedka na deťoch môžu prejaviť „veľkopanské maniere“. A to zatiaľ doma nevidím. Takže aj z toho sa dá usudzovať, že v našom rodinnom prostredí sa hodnotovo nič nezmenilo. Aj keď to neznamená, že sme s manželkou spokojní napríklad s tým, koľko času si dokážeme nájsť pre seba navzájom alebo ja pre deti.

Nikdy ste neoľutovali, že ste sa dali na politickú kariéru?
Určite sú chvíle, kedy si poviete, či tá námaha má naozaj zmysel. Najmä, keď bojujete s ľudskou hlúposťou alebo aroganciou „mocných“. Ale našťastie sú tu aj celkom odlišné situácie, a vtedy si uvedomujem, že nemôžem cúvnuť. Tento druh „ješitnosti“, kedy vás ženie potreba zmeniť niečo, čo iní označia za nezmeniteľné, mi je tak trochu vlastný. Ale v zásade som tento krok neoľutoval, napriek tomu, že som sa naňho predtým nijako vážnejšie nepripravoval.

Čo znamená, že ste sa naň nepripravovali? Nebýva zvykom, že sa niekto z ničoho nič objaví a uspeje tam, kde sa väčšinou bije viacero záujemcov.
Možno neviete, že pred minulými voľbami sme dlhodobo pripravovali na primátora iného kandidáta. Až tesne pred volebnou kampaňou ho prepadol akýsi strach zo zodpovednosti a vycúval. Bol som riešením na poslednú chvíľu. (Smiech)

Môžete povedať, kto to bol?
Myslím, že to vtedy bolo dostatočne známe a nie je potrebné sa k tomu teraz vracať.

Čo Vám najviac chýba, čoho ste sa museli vzdať kvôli súčasnej práci?
O rodine sme už hovorili. K tomu len doplním, že súkromie. Zo začiatku mi chýbalo aj prostredie môjho vydavateľstva. Som spolumajiteľom malého vydavateľstva a reklamnej agentúry, ktorá v našich slovenských pomeroch musí živiť vydávanie kníh. Môj život je však od malička úzko spojený s knihou. Alebo s čítaním, lebo dnes je to už aj o iných médiách, najmä internete. Ale vráťme sa ku knihám, lebo ešte stále sú pre mňa symbolom poznania a objavovania niečoho nového. Kniha vám na rozdiel od aj toho najzaujímavejšieho blogu ostane v knižnici ako vaše dedičstvo. Je zrkadlom vášho vnútorného života. Kedysi, keď boli v móde ešte veľké obývačkové steny a ľudia ich museli niečím zaplniť, tak ste si už pri prvej návšteve mohli urobiť o človeku obraz aj z toho, čo ste u neho videli na poličkách. Dnešná doba robí z ľudí skôr individualistov, ktorí skrývajú svoje vnútro pred okolím. Ak aj niekto skrýva vo svojom počítači bohatý a hodnotný obsah, už sa to o ňom v podstate nemáte ako dozvedieť.

Znamená to, že sa už nevenujete vydávaniu kníh?
Pracovne už nemôžem. Je to môj koníček a zároveň aj naša spoločná vášeň, teraz sa tomu venuje moja manželka, ktorá je novinárka a na rozdiel odo mňa, má pohľad aj z druhej strany –  toho, ktorý aj píše, nie len číta. Moje dnešné pôsobenie ovplyvnilo prácu vydavateľstva skôr obsahovo. Predtým sme sa zameriavali na začínajúcich autorov najmä z oblasti poézie. Dnes sa v edičnom pláne objavuje čoraz viac titulov s tematikou histórie Žiliny, alebo autorov z tohto regiónu. Ako primátor, ale hlavne ako Žilinčan, som pociťoval akýsi nedostatok lokálpatriotizmu aj v našom meste. Myslím, toho skutočného, nie toho hraného a smiešneho pred médiami či na tribúnach.

Znamená to, že využijete možnosť podporiť vydanie knihy o Žiline aj dotáciou z mestských financií?
Samozrejme, že nie, aj keď to znie lákavo. (Smiech) Toto sa nemôže stať. Možno by to ani nebolo nič zlé, ale z princípu si to nechcem dovoliť. Ak tvrdím, že jednou z našich najzvládnutejších tém je práve nastolenie maximálnej možnej transparentnosti v meste, prečo by som tento úspech ohrozoval banálnou záležitosťou, ktorú by niekto mohol zneužiť. Naopak, vďaka grantovému systému mesta a vďaka spolupráci sponzorov, sme pomohli vzniku viacerých knižiek týkajúcich sa Žiliny z dielní iných vydavateľstiev. A aj z mojeho vydavateľstva som mestu venoval knižný dar. Pri prezentácii nových kníh o Žiline poskytujeme kultúrne prostredie radnice, prípadne svoju prítomnosť na zvýšenie propagácie knižiek a slávnostnosti tohto okamihu. Lebo v slovenských pomeroch je vydanie pôvodnej, nekomerčnej tvorby ešte vždy malou slávnosťou.

Prejdime k problémom, ktorými žije naše mesto. Možno ani nie som zvedavá na oficiálne stanoviská Vás, ako primátora. Nehnevá Vás to ako človeka, ako radového občana, že sa v meste stavia aj tam, kde máme pocit, že je to úplne nevhodné?
Verte, že ma to hnevá oveľa viac, ako radového občana. Nie len pre to, že robím, čo môžem, aby tomu tak nebolo. Na rozdiel od neho mám totiž oveľa viac informácií o celom procese, o neuveriteľných výkladoch zákonov zo strany štátnych inštitúcií, o ovplyvňovaných právnych sporoch a nakoniec mám aj vlastné skúsenosti s aroganciou takých investorov, ktorí si myslia, že za peniaze sa dá kúpiť všetko. Toto je práve jedna z tých vecí, kedy si kladiem otázku, či tá námaha má zmysel. Viaceré rozhodnutia rôznych inštitúcií v prípade oboch najkontroverznejších stavieb – Auparku a Mirage – sú pre mňa veľkým otáznikom, či sme ešte vôbec právny štát. Ako občanovi sa mi môže nejaká stavba páčiť alebo nepáčiť, ale ako primátor nemám právo prenášať svoj subjektívny pohľad do rozhodovania.
A musím klásť dôraz na to, či sa veci riešia v zmysle daných predpisov. Obe tieto stavby sú nechceným výsledkom nedávnej minulosti – či už nesprávnych rozhodnutí našich predchodcov, alebo chýbajúceho územného plánu, ktorého zastaranosť niekomu veľmi hrala do karát. Preto som rád, že enormné úsilie, ktoré sme venovali príprave nového územného plánu má svoje ovocie. Do pripomienkovania územného plánu sa intenzívne zapojila žilinská verejnosť. Je to jediná cesta, ako do budúcnosti systémovo obmedziť nežiaduce investície v meste. Zároveň garantujem Žilinčanom, že sa nemusia obávať ďalšieho zahusťovania v centre mesta alebo na sídliskách.

Ďakujem za krátku prednášku, tomu som sa asi práve chcela vyhnúť... Keď už ste spomenuli, že ste bojovali proti podobným investorom nie vždy so želaným výsledkom, nebojíte sa chodiť medzi ľudí a odpovedať na nepríjemné otázky?
Nebojoval som proti konkrétnym investorom, ale proti tomu, že sa rozhodli porušovať predpisy, alebo nemali vôľu vziať do úvahy oprávnené požiadavky mesta. Musel som preto urobiť všetko pre to, aby sme využili všetky možnosti na zastavenie Auparku, aj keď sme vedeli, že bojujeme s veternými mlynmi. Vážim si každého investora, ktorý chce v našom meste investovať svoje peniaze a súčasne ho svojím dielom aj skrášliť alebo sfunkčniť. Keďže chodím stále medzi ľudí a nemám problém prísť aj do osieho hniezda, mám pocit, že moje názory poznajú a cítia, že sa snažíme robiť veci inak. Nie som človek, ktorý vyhľadáva za každú cenu spoločnosť, ale kontakt s ľuďmi ma drží pri zemi. Pokiaľ stratíte záujem, alebo sa nebodaj bojíte spätnej väzby, ste odkázaný na neúspech. V každej profesii. Len v tejto to možno viac bolí, lebo ste neustále na očiach verejnosti, médií a strácate svoje súkromie. Nehanbím sa priznať, že som v niektorých konkrétnych prípadoch zmenil svoj pohľad na veci práve v dôsledku počúvania obyčajných ľudí.

Považujete sa za úspešného muža?
Ako politika?

Možno aj ako politika, ale myslela som vo všeobecnosti, ako človeka.
Každý má svoje životné priority, hodnoty, podľa ktorých hodnotí aj sám seba. Niekedy hodnotíme svoj život ako taký, inokedy niektoré jeho úseky. Áno, zatiaľ sa považujem za úspešného človeka.  Okolnosti života ma zatiaľ nezlomili v zmysle opustenia mojich vnútorných hodnôt kvôli niečomu prchavému. Mám šťastnú a zdravú rodinu. Som slobodný človek, ktorý sa nemusí pred niečím skrývať a hrbiť.
Či som úspešný politik, to nech posúdia ľudia. Počas štyroch rokov, ktoré postihla aj ekonomická kríza, sa urobilo množstvo práce. Osobne mám však dobrý pocit, že moja kedysi imaginárna predstava otvoreného a kultúrneho mesta sa stáva skutočnosťou a že sa na tomto podieľam spolu s mnohými ďalšími i ja vlastnými rukami. Mám stále chuť a silu budovať zo žiliny ešte otvorenejšie mesto s vysokou kvalitou pre život, kde sa otvorene hovorí o problémoch ľudí, kde sa spoločne hľadajú riešenia, kde sa čoraz viac ľudí aj osobne zapája do konkrétnych aktivít a spolu dávame mestu tak trochu novú tvár. Symbolicky som sa to snažil vyjadriť aj tým, že počas najväčšieho podujatia v meste – Staromestských slávností – odovzdávam kľúče od mesta tým, ktorým patria, jeho obyvateľom.

Ďakujem za rozhovor.

(Rozhovor z MY Žilinských novín)

Naspäť